Osobnosť Jóba(1)

(Jób 1, 1-5)

(krátené)

     Ako vieme v Biblii sa zvesť o Jóbovi začína oboznámením čitateľa s osobnosťou tohto starozákonného zbožného človeka: „V krajine Úc žil človek menom Jób; bol to človek bezúhonný, spravodlivý, bohabojný a stránil sa zlého“(2). Podľa výkladu svätých otcov sa meno Jób prekladá ako “trpiaci“.

     Svätí otcovia v súvislosti s týmto biblickým veršom, hovoriac o mieste, dobe a životných podmienkach Jóba, v svojich výkladoch zdôrazňujú, že Jób pochádzal z pohanského národa. V súlade s gréckou tradíciou interpretácie rodokmeňa Jóba, bol potomkom hriešnika Ezaua, podľa latinskej bol potomkom Náchora, vyznávača mnohobožstva. Pri tom všetkom však Jób na rozdiel od svojich predkov veril v jediného pravého Boha. Svätý Gregor Veľký(3) píše, že tento svätý človek tam žil preto, aby odhalil význam cností. Preto sa tam žijúcim pripomína a stáva hodný chvály za to, že bol dobrým medzi zlými. Lebo nie je až tak hodné veľkej chvály byť dobrým medzi zbožnými, ako byť dobrým medzi bezbožnými. Podobne ako je najväčším zločinom nebyť dobrým medzi dobrými, je najväčšou zásluhou byť dobrým medzi zlými. Samotný Jób preto o sebe hovorí: „Stal som sa bratom drakov a spoločníkom pštrosov“(4). Podobne o Jóbovom okolí píše aj svätý Ján Zlatoústy: „Bol ako holub medzi jastrabmi, ovca medzi vlkmi, hviezda medzi oblakmi, ľalia v tŕni, výhonok pravdy na nive lži. A ten človek bol bezúhonný(5)“.

(1) МАЛКОВ, П.Ю.: Возлюбивший Христа – Святоотеческое толкования на книгу Иова, Издательство Сретенского монастыря, 2014, s. 123-142.
(2) Jób 1, 1.
(3) Tiež sv. Gregor Dvojeslov, či Dialogos, biskup rímskej cirkvi na prelome VI. a VII. storočia.

(4) Jób 30, 29 podľa Vulgaty.

(5) Neskazený, nevinný, čistý.

     Musíme poznamenať, že v uvedených slovách Zlatoústeho je prítomný jeden významný obraz z knihy Pieseň piesni, duchovnej poémy, symbolicky opisujúcej vzájomnú lásku Ženícha – Boha a Jeho nevesty – Jemu vernej zbožnej duše, alebo širšie povedané, Jeho Cirkvi. Tento obraz je vyjadrený nazvaním nevesty ľaliou v tŕni(6). Tieto slová z Piesne piesni, ktoré Zlatoústy použil vo vzťahu k Jóbovi a pod ktorými chápal to, že do svojej zbožnosti vyrástol v “tŕni“ pohanstva podobne čistej “ľalii“, nám ešte vykresľujú tú lásku Pána, ktorá Jóba sprevádzala na celej ceste jeho stúpania k mravnej čistote. Svätý Gregor uvádza tieto slová z Piesne piesni aj preto, lebo spája biblické tvrdenie o osobnej zbožnosti Jóba s učením o tom, že Jób je aj predobrazom novozákonnej Cirkvi, ktorá je milovaná svojim Ženíchom – Christom.

     Svätý Ján Zlatoústy ďalej zdôrazňuje, že biblický autor už v prvých riadkoch svojej knihy Jóba opisuje s osobitou, pre čitateľa očividnou láskou. Charakterizujúc vyjadrenia Biblie vo vzťahu k Jóbovi – bezúhonný, spravodlivý a bohabojný, Zlatoústy píše: „Ako zamilovaný dôkladne opisuje krásu ním milovaného, tak je to aj tu“. A keď si pripomenieme, že podľa slov apoštola Pavla, je celé Písmo vnuknuté Bohom (čo znamená, že hlavným autorom Biblie, samozrejme pri aktívnom synergickom spoluautorstve človeka, je samotný Boh)(7), tak pochopíme, že podľa Zlatoústeho je “Zamilovaným“ samotný Pán.

     Svätí otcovia zdôrazňujú, že Jób na zemi žil ešte pred tým než Pán svojmu vyvolenému národu daroval Starý Zákon a že už vtedy bol svätý a zbožný natoľko, že v mnohom svojim spôsobom života nielenže tento zákon napĺňal, ale ho dokonca prevyšoval, lebo v sebe realizoval celý do ľudskej prirodzenosti vložený potenciál. Zlatoústy o Jóbovi hovoril: „hľa človek, žijúci bez prikázaní písaného zákona srdcom napĺňal nepísaný prirodzený zákon“. Jób v sebe v skutočnosti realizoval len všetky tie najlepšie ľudské morálne vlastnosti, k realizácii ktorých je povolaný každý z nás. On to dosiahol nielenže ešte pred príchodom Christa, ale aj Mojžiša, a už v svojej dobe v podstate začal napĺňať evanjeliové prikázania.

     Teda, Jób disponoval maximálnou morálnou dokonalosťou, svätosťou. Jób, podľa názoru svätého Jána Zlatoústeho, nielenže nekonal hocaké osobné hriechy, ale ani postupy, ktoré by si zasluhovali akúkoľvek malú výčitku. Svätý sa zaoberá otázkou: prečo nie je v biblickom texte o Jóbovi povedané, že je “nevinný“ ale práve “bezúhonný“, a zároveň si odpovedá. Píše: „Pretože slovo “vina“ sa prikladá ťažkým hriechom, ale “nedostatok“ k malým a úplne bezvýznamným. Preto sa hovorí, že Jób nielenže nekonal ťažké priestupky, ale snažil sa nepoddať ani tým najľahším, ktoré sú skôr nedostatkom než vinou a zasluhujú si pokarhanie, ale nie trest“.

     Z Biblie vieme, že Jób mal veľkú rodinu, sedem synov a tri dcéry(8), že mal veľký majetok: „Mal do sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov volov, päťsto oslíc a veľmi veľa služobníctva“, a že „vynikal nad všetkými synmi východu“(9).

(6) Pieseň 2, 2.

(7) 2Tim 3, 16.

(8) Jób 1, 2.

(9) Jób 1, 3.

     Svätootcovská tradícia pri slovách o bohatstve Jóba zdôrazňuje prevahu jeho duchovného bohatstva nad materiálnym. Podľa ctihodného Isichija Jeruzalemského: „viditeľné bohatstva Jóba boli úchvatné, no ešte úchvatnejšie boli tie vnútorné...“.

     Svätí otcovia zároveň trvajú na tom, že príčina svätosti Jóba rovnako ako aj materiálneho blahobytu vôbec nespočíva v ňom. Podľa Efréma Sýrskeho je neprípustné, aby si niekto čo len myslel, že toto všetko, zbožnosť, nevinnosť, veľkú česť Jób mal len vďaka svojim ľudským schopnostiam. Príčina toho všetkého spočíva v Božích daroch, v skutočnom prameni všetkého blaha, čiže v Stvoriteľovi vesmíru. Toto všetko bolo Jóbovi darované Bohom.

     Za počiatočným krátkym opísaním duchovného, životného a materiálneho blahobytu Jóba biblický text načrtá ideálu blízky obraz jeho rodinného života: „Jeho synovia sa schádzali a strojili hostiny, každý, vo svojom dome a vo svoj deň; dávali povolávať aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. Keď však prebehlo poradie dní hostín, Jób posielal po nich a posväcoval ich. Včasráno vstával a prinášal spaľované obete podľa ich počtu. Lebo Jób si pomyslel: Možno sa moji synovia prehrešili a rúhali sa Bohu vo svojom srdci. Tak robieval Jób neustále“(10).

     Jób takýmto spôsobom podľa slov exegétov svoje deti vychovával v jednomyseľnosti, v pokoji, v láske a ochraňoval ich tak pred rivalitou a spormi. Takto o tom píše svätý Gregor: „Obyčajne sú medzi bratmi kvôli dedičstvu spory. Nedá sa nepochváliť pozoruhodne múdra otcovská výchova Jóba. Aj otec je bohatý, aj deti medzi sebou zachovávajú jednotu. A hoci sa slušilo rozdeliť majetok medzi nich, láska, ktorá nepodlieha rozdeleniu, napĺňala srdcia všetkých“.

     Didim Slepec sa domnieva, že Jóbove deti sa stali podobné svojmu otcovi svojou mravnou čistotou najmä preto, že ich otec Jób za nich neprestajne prinášal Bohu obety. Podľa Didima disponovali “veľkou čistotou“ a neskôr boli “predaní smrti“, no nie “za hriechy“. Podľa Didima Jób tieto obety neprinášal z dôvodu nejakých zlých skutkov, ale kvôli možnosti prítomnosti hriešnych myšlienok v ich srdciach, čiže za to, načo mysleli v svojich srdciach.

     Takéto prinášanie obetí Jóba za deti, ako aj neskôr po utrpeniach za svojich priateľov, ktorí nahnevali Boha(11), svätí otcovia chápu tak, že Jób disponoval osobitým darom starozákonnej kňazskej služby pravému Bohu ešte pred daním samotného Zákona. Podľa Zlatoústeho sa Jób naozaj “stal kňazom“, veď “prinášal obety za deti aj priateľov“. Zlatoústy predpokladá, že v minulosti mohli byť kňazi, na ktorých neboli skladané ruky (άχειροτόνητοι), ako napríklad Melchisedek, a jedným z nich bol aj Jób. Napokon, svätý Ján zdôrazňuje, že obeta Jóba je skôr podobná nie starozákonnej očisťujúcej, ale novozákonnej, ktorá kresťanovi dáva unikátny dar vnútornej duchovnej očisty od hriechu. Píše: „Pozrite, toto nie je očistenie Mojžišove, ale apoštolské. Jób modlitbami očisťoval ich myšlienky a nie tela“.

     Svätí otcovia prijali obraz samotného Jóba ako predobraz Christa a zároveň ako predobraz Jeho Cirkvi. Svätý Gregor vo všetkých svojich 35 komentároch na knihu Jób(12) znovu a znovu opakuje: v biblickom rozprávaní osoba blaženého Jóba symbolizuje Pána a prostredníctvom Jóba bolo ukázané na hlavu a telo, čiže Christa a Cirkev.

     Takáto spojitosť medzi starozákonným predobrazom Jóba a novozákonným Christom bola samozrejmá pre mnohých starobylých exegétov Biblie možno preto, že v Starom Zákone bohužiaľ nebola iná Jóbovi podobná postava spravodlivého človeka, ktorého nevinné utrpenie by natoľko pripomínalo nevinné utrpenie Spasiteľa. Svätosť a spravodlivosť Jóba, ktorý nevinne znášal strašné fyzické aj duševné muky, boli svätými otcami starodávnej cirkvi interpretované ako predobraz utrpenia Spasiteľa sveta na Kríži.

(10) Jób 1, 4-5.

(11) Jób 42, 8-9.

(12) Moralia in Job.